Časopis Myslivost

V západnej Európe je aj veľa lesníkov, ktorí raticovú zver považujú len za škodcov a najradšej by ju zlikvidovali na minimum, lebo im vraj významne znižuje produkciu dreva. Žiaľ, často im hrajú do karát aj niektorí poľovníci z našich vlastných radov, napr. tým, že zastrelia aj chránené druhy zveri alebo, že poľujú neeticky, napr. aj tak, že sa umelo chované bažanty priamo počas poľovačky "vyhadzujú" rovno pod hlavne strelcov, aby výrady boli čo najmasovejšie a ekonomicky čo najefektívnejšie.
Medzi takéto "čierne ovce" v našich vlastných radoch patria aj trofejoví maniaci, ktorí veľmi kazia imidž poľovníctva vo verejnosti. Najhorší z nich sú bohatí snobi, ktorým ide výlučne len o čo najsilnejšie trofej a jej nositeľa sú ochotní " uloviť" jedinca trebárs aj v malej ohrade, v ktorej bol po celý život chovaný. Ešte horší sú však tí, ktorí pre nich takéto trofeje produkujú. Napr. s jeleňmi sa robí tak, že sa dopuje prekrmovaním špeciálnymi zmesami krmív a možno aj hormonálne na maximalizáciu rastu parohov, možno aj priamo v maštali. Parožie takého jeleňa je potom atypicky rozkonárené ako koruna listnatého stromu, kulminuje už vo veku 5-7 rokov a pečeň takého jedinca s monštróznou megatrofejou je už zničená. Samozrejme, že takýto jeleň by v prírode neprežil a v súboji s "bežným" jeleňom by tiež neobstál. Pre týchto chovateľov je to však obrovský biznis, lebo v tomto "manipulovanom" jeleniarstve sa točia neskutočné peniaze. Podľa Maierhofera (ústne oznámenie), ktorý je podpredsedom komisie CIC pre výstavy a trofeje, sa len z Rakúska vyviezlo vlani do mnohých krajín údajne až 800 takýchto nadopovaných megajeleňov! Ich lov sa totiž nevykonáva len v ohradách malých zverničiek, ale často sa tesne pred odstrelom vypustia do väčšej zvernice a možno sa im predtým podajú aj sedatíva, aby sa ďaleko nevzdialili a tak ich mohol poplatkový hosť ľahko a rýchlo "uloviť".
Pritom sa nedbá ani na ochranu genofondu zveri, ktorá je, viac alebo menej explicitne, zakotvená v poľovníckej legislatíve mnohých štátov. Za účelom zväčšenia trofeje sa napr., krížia jelene lesné s jeleňmi vapiti. V súčasnosti môže solventný poľovnícky snob napr. na Novom Zélande uloviť takého "zmanipulovaného" jeleňa s hmotnosťou parožia 18-20 kg. Aj pri dvoch silných jeleňoch (246 a 249 bodov) prezentovaných v tomto roku na výstave Natura viva je oprávnené podozrenie, že mohli byť "šmrncnuté" vapiťákom. Ako potom hodnotiť takéto jelene na výstavách? Veď metodika hodnotenia oboch druhov je odlišná (Trense, Boislambert, Whitehead. 1981) a celkom rozdielne sú aj kritériá pre udeľovanie medailí za európske a ázijské, prípadne americké druhy jeleňov (Klusák, 2002). Aj preto viacerí hodnotitelia v Lysej nad Labem navrhovali spomenuté dve jelenie trofeje ako atypické z hodnotenia vylúčiť. Problémom však je, že bez genetickej analýzy parohovej hmoty sa táto hybridizácia nedá preukázateľne dokázať.
Silne zmanipulované megajelene z Rakúska sa už začali dovážať aj na Slovensko do zverničiek solventných vlastníkov alebo užívateľov. Ale nielen to, máme signály dokonca aj o dovoze embryí a dávok spermií manipulovanej jelenej zveri z Nového Zélandu. Už pred niekoľkými rokmi nás navštívil nitriansky "genetik" pán P. a informoval nás o tomto zámere, ktorý bude realizovať vraj preto, aby "zlepšil" trofejovú kvalitu našich karpatských jeleňov. Naša legislatíva síce ukladá poľovníkom zachovať a chrániť genofond zveri, ale zver vo zverofarmách sa považuje za hospodárske zviera a zákon o poľovníctve sa naň teda nevzťahuje. Pripravovaná nová poľovnícka legislatíva bude umožňovať vypúšťanie tejto "zveri" za účelom odstrelu do zverníc a tým sa aj u nás doširoka otvoria dvere pre produkciu monštruóznych megatrofejí pre solventných poľovníckych snobov. Samozrejme nik nevie odhadnúť, koľko takejto zveri sa dostane aj do voľnej prírody, čím sa môže narušiť aj genofond voľne žijúcich populácií.
Toto je samozrejme nezlučitelné so zásadami ochrany prírody, voľne žijúcich živočíchov a rastlín. Genofond zveri sa formoval po tisíce rokov počas jej fylogenetického vývoja v procese adaptácie na jej neustále sa meniace životné podmienky v príslušnom regióne. Toto musia rešpektovať aj poľovníci a právo poľovníctva majú vykonávať tak, aby tento genofond nenarušili. Nejaké "zošľachťovanie" zveri za účelom zväčšenia jej trofejí je prípustné len vo zvernici, ale nie vo voľnej prírode. Zachovanie variability genofondu každej populácie je veľmi dôležité, lebo len tak bude môcť účelne zareagovať a adaptovať sa na klimatické a iné zmeny.
Pravda, ani v tom nesmieme upadnúť do opačného extrému, aký v súčasnosti reprezentujú niektorí fundamentalistickí poľovnícki ekológovia v zahraničí. Tak napr. Forstner a kol. (2006) napísali knihu "Nachhaltigkeit der Jagd" (Trvalo udržateľné poľovníctvo), zameranú na ekologicko-poľovnícku certifikáciu manažmentu zveri i správania a činnosti ich vlastníkov a užívateľov. V nej úplne odsudzujú napr. selekciu zveri podľa parožia, lebo vraj tým ochudobňujeme variabilitu genofondu napr. jelenej a ostatnej zveri. Forstner (2008) túto zásadu opätovne prízvukuje vo svojom článku v časopise Anblick, v ktorom ako dôkaz variability genofondu jeleňov vo vzťahu k tvorbe a habitusu parožia uverejnil aj fotografie dvoch veľmi slabých paroží (pozri obrázky). Podľa našej mienky to však je skôr prejav nejakého ochorenia ich nositeľov a nie "variability genofondu". Jedna trofej má vlnovito pokrivený kmeň, čo svedčí o tom, že látkový metabolizmus tohto mladého jeleňa bol narušený a nemal dostatok vápnika. Aj druhé parožie bez nadočnice, stredných vetiev a s veľmi krátkymi očnicami svedčí skôr o nejakej chorobe alebo poranení jeleňa ako o prejave variability jeho genofondu. Na spiatočníka podľa dĺžky a hrúbky pučníc nevyzerá.
Nemyslíme si, že selekciou aj (nie len!) podľa parožia ochudobníme variabilitu genofondu našej zveri, čo sme zdôvodnili v našom príspevku v marcovom čísle. Ak však sa touto selekciou nesnažíme o nejaké " zošľachťovanie" zveri spojené s výraznou zmenou jej genofondu, k čomu má vlastne slúžiť? Podľa nášho názoru hlavne k tomu, aby sa najkvalitnejšie jedince dožili do veku ich trofejovej kulminácie, teda, aby sme získali čím viac kapitálnych trofejí s vysokou bodovou hodnotou. Keď za svoj život splodia aj veľa kvalitného potomstva, môže nám to byť len vítané.
Forstner a kol. vo svojej knihe odsudzujú aj zvernicový chov zveri, ktorí vraj nie je zlúčiteľný s trvalo udržateľným poľovníctvom. Neandertálci a Kromaňonci zver síce nechovali a už vôbec nie vo zverniciach, iba ju lovili. Ale odvtedy sa tvár našej Zeme podstatne zmenila a aj pôvodný lov sa zmenil na poľovníctvo. A do poľovníckej činnosti bez diskusie patrí aj chov zveri vo zverniciach. Všetci vieme, akú významnú úlohu zohral v minulosti pri reštitúcií zdecimovaných stavov raticovej zveri, aj pri zavádzaní nových druhov zveri, napr. muflonej a danielej. Veľký význam mal aj pri záchrane ohrozených druhov, napr. zubra a v Alpách aj kozorožca. Svoj význam bude mať aj v budúcnosti, čo súvisí aj s tým, že hrozivo narastajúca ľudská populácia čoraz viac zmenšuje životný priestor zveri vo voľnej prírode.
Uvedení autori argumentujú najmä tým, že poľovanie vo zverniciach je neetické, lebo zver nemá žiadnu šancu. Ale to platí len v malých zverniciach, ktoré majú len niekoľko desiatok hektárov a ktorých počet neustále narastá. Už aj v takej sto hektárovej zvernici možno poľovať aj eticky, ak je v nej dostatok lesa a ak denzita zveri nie je príliš veľká. Preto sme pri tvorbe novej slovenskej poľovníckej legislatívy 100 ha navrhovali ako minimálne prípustnú výmeru poľovnej zvernice. Žiaľ zákonodarci to znížili na 50 ha, čo je poľutovaniahodné. To samozrejme neplatí pre zverničky určené na aklimatizáciu, prezimovanie, výskum zveri a na iné špeciálne objekty, ktoré žiadnu predpísanú výmeru nemajú určenú. Samozrejme, optimálna výmera zvernice z pohľadu poľovníckej etiky a férového lovu zveri je 1000 ha a viac.
Faktom je, že aj vo voľnej prírode sa - práve tak ako vo zvernici - môže právo poľovníctva vykonávať eticky aj neeticky, čo závisí od užívateľa revíru, jeho charakteru a prístupu k prírode a zveri. Preto je prinajmenšom zarážajúce, že aj vedenie CIC to v podstate odmieta. Podstatné je, aby sa užívatelia malých zverničiek nedali na dopovanie zveri za účelom produkcie monštruóznych megatrofejí pre lukratívny biznis. Vedenie CIC sa v súčasnosti veľmi angažuje za systém trvalo udržateľného poľovníctva, ale zatiaľ neurobilo nič na vypracovanie postupov, ktoré by zamedzili hodnotenie takýchto trofejí v rámci CIC. A to je, podľa nášho názoru omnoho naliehavejšie a potrebnejšie, ako napr. presadzovanie zrušenia vzhľadových bodov a iných neodôvodnených zmien v hodnotení trofejí, ktorí vedenie CIC v súčasnosti presadzuje.
Forstner a kol. sú tej mienky, že ani prikrmovanie zveri nie je v úplnom súlade s trvalo udržateľným poľovníctvom a je preto odôvodnené len v podmienkach extrémnej núdze, napr. v mimoriadne tuhej zime a pod. Zabúdajú však na to, že v dávnej minulosti zver na zimu schádzala do údolí riek, kde nachádzala nielen dostatok potravy, ale aj miernejšie klimatické podmienky. V súčasnosti má však v strednej Európe takéto migrácie buď úplne znemožnené alebo aspoň veľmi sťažené, lebo prakticky všetky tieto regióny obsadila ľudská populácia a sú pod silným civilizačným tlakom. Takže ak v súčasnosti chceme poľovať a udržovať relatívne vysoké stavy zveri, musíme ju aj prikrmovať. Okrem toho správne prikrmovanie môže významne pomôcť aj pri znižovaní škôd spôsobovaných zverou v poľnohospodárstve a v lesnom hospodárstve. Takže si vôbec nemyslíme, že by racionálne prikrmovanie zveri - pokiaľ nie je zamerané na udržiavanie nadmerných stavov zveri alebo na produkciu megatrofejí - bolo nezlúčiteľné s trvalo udržateľné manažmentom zveri.
Zo všetkých týchto konštatovaní vyplýva záver, že odmietnuť treba nielen trofejových, ale aj extrémne ekologických maniakov v poľovníctve a pokiaľ možno, aj tu treba hľadať "zlatú strednú cestu".
Medzi nami sa nájdu však aj takí poľovníci, ktorí zastrelia aj kvalitného chovného jedinca preto, aby získali trofej alebo si naplnili mrazničku a odôvodňujú to tým, že vraj keď ho neulovia oni, zastrelia ho napr. susedia alebo iný člen PZ. Nevieme, či možno aj tých rátať medzi nejakých maniakov, ale určite sú to "čierne ovce" v našich radoch, ktorí svojim konaním vážne narušujú rozvoj trvalo udržateľného poľovníctva.
Na Slovensku sa v súčasnosti rozširuje trend značného obmedzenia lovu jeleních a danielích ihličiakov. Odôvodňuje sa to tým, že ihličiak nie je hodnotnou trofejou, ale nejaký jeleň osmorák alebo daniel lopatkár už áno, viac ukáže na stene a aj poplatok za jeho odstrel je podstatne vyšší. Druhým argumentom je, že je ťažké objektívne odhadnúť ďalší vývoj a kvalitu trofeje ihličiaka v budúcich rokoch. To je síce čiastočne pravda, ale do určite miery to platí aj pre jelene a daniele s druhým, či tretím parožím. Tretím argumentom je, že parametre parožia chovných samcov sú postavené tak, že je veľmi ťažké nájsť v kvalitnej populácií výradového ihličiaka. To je aspoň u nás na Slovensku často naozaj tak, ale potom treba zmeniť kritériá chovnosti a prispôsobiť ich príslušnej populácií a nie jednoducho obmedziť odstrel ihličiakov.
Takýchto postup je totiž v striktnom rozpore s elementárnymi zásadami prirodzenej populačnej dynamiky zveri. Dobre vieme, že ak sa populácia poľovnícky neobhospodaruje, najväčšia mortalita je vo vekovej triede mláďat a jednoročných jedincov a potom v radoch starej, prestarnutej až senilnej zveri. Tak by sa mala nevyhnutná redukcia populácie realizovať aj vtedy, keď je poľovnícky obhospodarovaná. To má veľký vplyv aj na vekovú štruktúru a priemerný vek populácie, čo dokumentuje aj pripojený graf s vekovou pyramídou. Čím viac budeme obmedzovať lov mláďat a ihličiakov, tým väčšmi bude populácia omladená, čo je absolútne nežiaduce. Je to aj logické, lebo napr. ak máme v populácii mať 40 dospelých samcov a z nich bude 8 ihliačakov, zostane v nej 32 starších jedincov, ale ak v nej bude ponechaných až 12 ihličiakov, bude v nej len 28 starších jedincov a ich celkový priemerný vek sa zníži, alebo nedodržíme určený počet 40 samcov v populácií, ale ho prekročíme. Aj v tomto prípade síce budeme loviť kapitálne jedince, ale často pred dosiahnutím veku ich trofejovej kulminácie. Aj to však je určitý prejav trofejománie na úkor optimálnej vekovej štruktúry populácie zveri.
Z celej tejto našej úvahy vyplýva záver, že treba odsúdiť všetky manipulácie s genofondom zveri, ktoré smerujú proti prírode a škodlivú trofejomániu práve tak, ako aj novodobých poľovníckych ekologických maniakov a v trvalo udržateľnom manažmente zveri treba uprednostniť "zlatú strednú cestu". Správny poľovník poľuje v prvom rade pre samotný zážitok z lovu, trofej a mäso má byť až na druhom mieste.

Pavel HELL a Miroslav VODŇANSKÝ,
Stredoeurópsky inštitút ekológie zveri Wien - Brno - Nitra
Peter GARAJ,
Technická univerzita Zvolen
Jozef GAŠPARÍK,
Slovenská poľnohospodárska univerzita Nitra