Časopis Myslivost

Pred šíriacim sa pásmom lesov kamzíky vystúpili až na hrebene európskych veľhôr, ktoré vyčnievali nad zalesnenou krajinou. Tieto boli od sebe vzdialené stovky kilometrov. Takto vznikli izolované populácie kamzíkov bez výmeny genetických informácií. Vývoj vo vysokých horách prebiehal izolovane, čím vznikali nové poddruhy kamzíka. V Alpách je to Rupicapra rupicapra rupicapra.

Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) sa vyvinul ako poddruh vo Vysokých Tatrách. Tento reliktný párnokopytník bol popísaný v roku 1971 Ing. M. Blahoutom ako tatranský endemit. Tatranská populácia za evolúcie dlhých tisícročí dosiahla ekologickú i genetickú stabilizáciu na malých priestoroch, aj keď cestou príbuzenských depresií za príbuzenského kríženia. Pôvodnosť kamzíka tu potvrdzuje okrem priamych a nepriamych historických údajov aj nález fragmentu kamzíčej lebky z roku 1974, ktorú našli v oblasti Muráňa v Belianskych Tatrách. Z rádiouhlíkovej analýzy kostnej drene sa zistilo, že nález pochádza z konce doby ľadovej a vek bol stanovený na 10 610 rokov s presnosťou Ż 110 rokov. Vďaka svoje] húževnatosti a vitalite dokážu kamzíky prežívať v drsnom vysokohorskom prostredí Západných, Vysokých a Belianskych Tatier. Areálom ich výskytu sú oblasti nad pásmom kosodreviny.

Kamzíka vrchovského tatranského pozná väčšina turistov, ktorí navštívili Vysoké Tatry. Je symbolom tatranských národných parkov Slovenska i Poľska. Má silné svalnaté telo. Srsť je v lete krátka hrdzavohnedá s tmavším sfarbením nôh a pásom na chrbte. V zime je veľmi hustá, hrubá, hnedočierna až čierna s bielymi miestami na časti hlavy. Dospelé jedince vážia od 20 do 45 kg. Obe pohlavia majú vyvinuté rožky. Kamzíčia zver žije v čriedach, ktoré vedie dospelá a v sociálnom rangu najvyššie postavená samice. Nebezpečenstvo ohlasuje piskľavým hvizdom, po ktorom celá črieda odbehne. Dospelé a staré samce žijú často osamotene na odľahlých a ťažko prístupných miestach. K čriedam sa pridružujú iba v čase ruje, od októbra do decembra. Vtedy sa ozývajú ťažko vyráženým mékaním. Kamzíky sa živia šťavnatými horskými bylinami a trávou. V zimnom období je ich potrava chudobnejšia, sú nútené vyhrabávať ju spod snehu, hľadať na hrebienkoch, kde je sfúkaný sneh, alebo pod skalnatými stenami. V núdzi zostupujú do nižších polôh, kde ohrýzajú mladé výhonky kosodreviny a jarabiny. Nikdy však nezostupujú pod hornú hranicu lesa. Zvláštnosťou tráviacej sústavy tejto zveri sú bezoárové guľky v ich žalúdkoch. Tieto guľaté, kameňu podobné útvary sa tvoria z nestráviteľných častí potravy. Svoje miesto zaujali oddávna v poverčivom liečiteľstve vo vedomí vynikajúceho všelieku, načo veľa kamzíkov doplatilo životom. Pritom ide len o vápennými soľami zlepené chlpy a rastlinné vlákna.

Často som sa s kamzíkmi stretával v osemdesiatych rokoch, keď bolo mojou velkou záľubou zdolávanie tatranských štítov dosahujúcich výšku 2500 m n.m. Vtedy som sa začal viac zaujímať o živote a biológii tohoto druhu zveri. Najviac ich bolo vídať na trávnatých lúkach vo výškach okolo 2000 m n.m., teda v alpínskom stupni.

Veľakrát som videl kamzíkov bez problémov prekonávať veľmi ťažký terén. Horský vodca, ktorý ma zvyčajne, respektive skupinku doprevádzal, odhadoval tieto terény ako III. stupeň obtiažnosti horolezeckej stupnice, ktorý sa hodnotí podľa Welzenbacha. Nohy kamzíkov sú špeciálne prispôsobené lezeniu a skákaniu, ako aj pohybu na hladkých a šikmých stupňoch alebo platniach. Sú pevné a mocné. Zaujímavú stavbu majú ratice, ktorých vnútorná plocha je mäkkej elastickej kostnej hmoty, kým okraj lemuje tvrdá vystúpená hrana. Pri zostupoch zveri po prudkom svahu, alebo zamrznutom snehu sa zasa dobre uplatňujú paratice.

Fotografovanie niektorých kamzíkov býva veľmi jednoduché, nakoľko sú na turistov zvyknutý. Stretávame sa s nimi v tesnej blízkosti turistických chodníkov. Osobne som mal viackrát toto šťastie vo Velickej doline i v Malej Studenej doline. Iné kamzíky, často predtým vyrušované nedisciplinovanými vysokohorskými turistami, zasa pri stretnutiach unikajú do núdzových úkrytov, ktoré im poskytujú strže skál. Plachá je aj kamzica vodiaca mláďa, ktorá je veľmi starostlivou matkou. Pri fotografovaní som podrobnejšie informácie o tejto zveri získaval od môjho priateľa, pracovníka TANAP-u a tiež fotografa prírody Juraja Ksiažeka. V roku 1999 mi umožnil zúčastniť sa i sčítavania kamzíkov. Ten rok sa stal alarmujúci, keď v histórii sčítavania sa narátalo len niečo cez 150 kusov kamzíkov.

Kamzík je vysokohorská antilopa, ktorá v súčasnosti na Slovensku patrí medzi kriticky ohrozené druhy živočíchov. I napriek prísnej ochrane však kmeňové stavy sústavne klesajú. Tento zlom nastal už v šesťdesiatych rokoch a klesajúca tendencia pretrváva až podnes.

Pracovná skupina vytvorená v ŠL TANAP-u zložená z odborných i prevádzkových pracovníkov vykonáva neustále podrobnú analýzu súčasného stavu. Verím, že sa im podarí navrhnúť a realizovať účinné opatrenia pre prežitie druhu tatranského kamzíka. Veď vysokotatranské kamzíky, ktoré žijú na jednej z 23 pôvodných lokalít sveta, sú medzinárodnou hodnotou, ktoré patria medzi významné prírodné pamiatky.