Lovy v exotické Africe
Roland KOLLER, Ing. Jana Kollerová-Andrášová
Inzeráty nabízející poplatkové lovy v zahraničí jsou pro některé naše čtenáře solí v očích již delší dobu. Skoro až neuvěřitelný ohlas ale vyvolalo uveřejnění inzerátu slovenské firmy nabízející lovy v zahraničí. Čtenáře nejenže pobouřilo to, že mezi uvedenými druhy nabízené lovné zvěře byli i geperd a lev, ale také to, že u inzerátu byla uveřejněna fotografie uloveného nosorožce. Jako vzorek došlých ohlasů (za ohlas ale nebereme četné sprosté výhrůžky redakci) uveřejňujeme dopis Dr. Chytila, k němuž nám poskytnul stanovisko zadavatel inzerátu. Ač je odpověď dosti rozsáhlá, uveřejňujeme ji v plném znění s tím, aby si každý ze čtenářů udělal obrázek sám. Smutné je totiž to, že lidská zášť zachází až tak daleko, že je zadavateli inzerátu vyhrožováno likvidací rodiny, dětí apod.
Vážení,
nepatřím mezi zrovna pravidelné čtenáře Myslivosti, sem tam si ale něco přesto přečtu. Číslo 3/2000 mě ale šokovalo: lépe řečeno jeho první strana. To, že je tam nabízena možnost střeleni např. geparda a lva (oba druhy ohroženy podle Červené knihy IUCN!), ponechávám bez komentáře - to ať si každý vyřídí se svým svědomím. Co ale naprosto nechápu a považuji za skandální, to je uveřejněná fotka střeleného nosorožce na téže straně. Nevím, proč tam figuruje - jestli jde o to přilákat pozornost za každou cenu? Ovšem zveřejnění této fotky popírá podle mne naprosto vše, čím se v Myslivosti tak rádi prezentujete: totiž především ochranářským zaměřením myslivosti (včetně Vašeho časopisu) a také znalostmi přírody. Všechny druhy nosorožců patří mezi nejohroženější druhy živočichů na této planetě - a zveřejnění takovéto fotky jde podle mého názoru proti veškeré etice myslivosti. Zdůrazňuji, ze nepovažuji za rozhodující, z jakých důvodů byl nosorožec střelen (nemoc, nebezpečnost zvířete atd) - naprosto to neospravedlňuje tuto fotku. A pokud to měla být podmínka inzerující firmy, tak tam inzerát vůbec neměl být uveřejněn.
S pozdravem
RNDr. Josef CHYTIL, zoolog, Správa CHKO a BR Pálava
Vážený pán Rndr. Chytil !
Obdržal som Váš názor na našu inzerciu v časopise MYSLIVOST a považujem za potrebné Vám naň odpovedať.
Začnem možno trochu netradične myšlienkou, že nebyť lovu - zručnosti starej tisíce rokov, ľudstvo by zo zberu korienkov a byliniek v tvrdých podmienkach nebolo prežilo. I keď sme my poľovníci dnes vybavení vynikajúcimi loveckými zbraňami, princíp zostal rovnaký - inšinkt loviť je v nás geneticky zakorenený.
V oblasti organizovania poľovačiek v zahraničí mám niekoľkoročné skúsenosti. Moji klienti si z poľovačiek priviezli mnoho krásnych trofejí a spolu s mojimi zahraničnými partnermi sme vždy dbali na dodržiavanie loveckých pravidiel. Nikdy sme nesprostredkovali poľovačku, cieľom ktorej by bol odstrel zvieraťa patriaceho k druhu na pokraji vyhynutia, ani sme nemali snahu takýto lov pre ktoréhokoľvek nášho klienta zabezpečiť. Zaoberáme sa len poľovačkami na tie druhy, odstrel ktorých jednotlivé štáty oficiálne a legálnou cestou povoľujú.
V jednej veci s Vami musím súhlasiť: a to so skutočnosťou, že naozaj existujú nielen živočíšne ale i rastlinné druhy, ktorým bezprostredne hrozí vyhynutie a podotýkam, že v mnohých prípadoch za to môžeme my ľudia ničením životného prostredia naším bezohľadným priemyslom, rozširovaním životného priestoru neúmerne sa rozrastajúcej ľudskej populácie na úkor životného prostredia voľne žijúcej zveri a v neposlednom rade i obyčajným pytliactvom. Na druhej strane existujú ľudia, ktorí si túto skutočnosť uvedomujú a robia všetko pre záchranu bohatstva našej planéty a taktiež stopercentne uznávam, že bez ich práce, vynaloženého úsilia a častokrát i bez boja s byrokratickými postupmi a ľahostajnosťou ľudí by sme už dne poznali niektoré druhy len z učebníc. Títo ľudia majú rovnaký cieľ ako aj poľovníci, ktorí ctia zákony a zásady poľovníctva.
Poďme sa teraz pozrieť priamo na niektoré fakty z ochrany zveri, zveľaďovania ich stavov a podmienok poľovníctva priamo v Afrike.
V rámci obrovskej rozlohy tohoto kontinentu existujú - čo sa zveri týka - obrovské kontrasty. Na jednej strane sú to obdivované národné parky navštevované ročne tisíckami turistov, ktorí tu "v honbe za dobrodružstvom" už len svojou prítomnosťou, hlučnosťou, všadeprítomnými kamerami a fotoaparátmi denne rušia zver a narúšajú jej inštinkmi riadený život. Parky so svojou širokou paletou chovanej zveri sú vďačným cieľom pytliakov, ktorých ani hrozba chytenia pri čine neodradí od honby za sloními klami, rohmi nosorožcov, kožami zebier, levov či krokodílov. Strážcovia parkov proti takýmto "nezvaným a nežiadúcim návštevníkom" bojujú denne s nabitými zbraňami a prestrelky medzi nimi a pytliakmi sú bežnými záležitosťami asi ako pre nás ranné umývanie zubov. To je jedna stránka veci.
Zaujímavým paradoxom ja fakt, že na relatívne malom území je v nich chovaná široká paleta zveri, ktorá sa pri dobrých podmienkach, aké jej tu ľudia vytvárajú hojne rozmnožuje a rozrastá, a zužuje si tak sama svoj potravinový reťazec: viac levov, gepardov a leopardov potrebuje viac antilop, viac slonov a žiráf spása vo veľkom životadárnu zeleň a zostávajú po nich len holé stromy a kríky. I to je pravda o národných parkoch, ktorú však ľudia ako Vy nechcú počuť a zavierajú pred ňou oči. Vďaka nesprávne zvolenému prístupu je nosorožec - ktorý je vlastne predmetom Vašej pozornosti - práve v parkoch ako sú v Keni druhom, ktorý v tejto oblasti takmer vyhynul.
Lov akejkoľvek zveri je tu zakázaný, čo spôsobilo zastavenie {akýchkoľvek príjmov z loveckej činnosti v krajine ako Keňa to }znamená zastavenie značnej časti príjmov. To má za následok skutočnosť, že štát nemá z čoho zaplatiť strážcov zveri, a to je ako zelená na semafore pre pytliakov. Konečný efekt? Stavy zveri - mimochodom neustále stresovanej prívalmi turistov a postupne zbavovanej prirodzeného strachu z človeka - sa prudko znižujú, takže zanedlho, keďže sa už nebude na čo pozerať sa úplne zastaví jeden z posledných zdrojov príjmov tejto krajiny - z turistiky.
Druhým paradoxným prístupom je politika Krugerovho národného parku v Juhoafrickej republike. Miesto vydania povolení na odstrel niekoľkých kusov zveri v prípadoch, keď sa táto premnoží či je napadnutá nejakých ochorením, štát pod nátlakom rôznych skupín takzvaných ochranárov zveri platí vysoké čiastky zamestnancom z parku za ich odstrel. Pritom by park - nebyť nátlaku týchto skupín - mohol získať v takýchto prípadoch nezanedbateľné prostriedky od lovcov opäť slúžiace k zveľaďovaniu zveri a nie vynakladať tieto peniaze na ten istý cieľ, naviac preň tak potrebné.
V parkoch, kde zvolili strednú cestu - intenzívnu ochranu zveri a veľmi rozumný a regulovaný legálny odstrel sa zveri veľmi dobre darí, jej stavy sú stabilné, zdravotný stav monitorovaný a park prosperuje. A toto je práve náš prípad.
Okrem národných parkov, ktoré vyvíjajú obdivuhodnú snahu o zachovanie populácie divej zveri, existujú v Afrike rozsiahle územia rozdelené na farmy a ranče osadníkov. Na niektorých pestujú tropické ovocie, na niektorých chovajú dobytok, no takmer všetky poskytujú záujemcom o loveckú turistiku to, po čom túžia - vzácne trofeje pod prísnym dozorom štátu.
Majitelia rančov venujú veľa svojho času i finančných prostriedkov na rozširovanie stavov divej zveri a prispievajú tak podobne ako správcovia parkov svojou mravčou prácou k spoločnému dielu. Presne vedia, akú zver a koľko jej z toho ktorého druhu majú a v spolupráci so štátnymi úradmi či v Namíbii, Juhoafrickej republike, Tanzánii alebo kdekoľvek inde sú stanovované kvóty na ich odstrel - či sa Vám to páči alebo nie - i nosorožcov, slonov, levov, leopardov, gepardov, a inej zveri.
Môžeme sa len učiť poctivosti, s akou títo ľudia pristupujú k lovu divej zveri - zákon je pre nich neporušiteľný a stanovené kvóty sú sväté a vážia si zdroje svojich príjmov.
Vážený pán doktor, dokážete si z tepla Vášho pohodlného obydlia, keď sedíte s rodinou po dobrej večeri pri stole s pohárikom kvalitného vína snívate o dovolenke na niektorom z tropických ostrovov predstaviť bolesť čierneho otca rodiny, ktorý nemá čo dať jesť svojim deťom, pretože stádo slonov zožralo a udupalo jeho celoročnú úrodu od ktorej je bytostne závislý, alebo že lev zožral jeho poslednú kravu, ktorá živila celú rodinu ? Viete si predstaviť, že takýchto ľudí, žijúcich denne v podobných podmienkach uprostred biedy a divočiny sú tisíce ?
Viete niečo o programe CAMPFIRE, ktorý vznikol vďaka hŕstke ľudí s cieľom ukázať ľuďom, že zver nie je ich nepriateľom, ale naopak, že člověk a zver môžu spolu nažívať a mať jeden z druhého vzájomný osoh ? Je to program v Zimbabwe, ktorý opäť za prísnej kontroly štátu a samozrejme za patrične vysoké finančné čiastky umožní niekoľko málo lovcom - ktorí sú ochotní tieto vysoké čiastky zaplatiť - odstrel niekoľkých vzácnych kusov napr. slonov, levov, gepardov a inej zveri Menšia časť zo získaných napr. 30 000 USD za slona potom plynie do štátnej pokladnice a väčšia časť slúži na kompezáciu škôd spôsobených v danom regióne ľuďom tu žijúcim - za tieto peniaze sa kupujú potraviny na ich obživu, ošatenie, budujú sa školy pre ich deti a získavajú sa základné lieky a zdravotnícky materiál. Čo je však najcennejšiou devízou, je poznanie ľudí, že zver je nesmiernym bohatstvom, ktoré treba zachovať i pre budúce generácie.
Za zamyslenie stojí tiež skutočnosť, že iná hŕstka rôznych "aktivistov a takzvaných ochranárov", ktorí len rozprávajú o ochrane zveri no nie je ich skutočným záujmom žijú na veľmi slušnej úrovni vďaka schopnosti šikovne manipulovať v správnej chvíli s emóciami a náladami ľudí. Hlavne tých ľudí, ktorí majú radi zvieratá, no konkrétnu problematiku nepoznajú a sú im ako skutočnosť vnucované prekrútené fakty. Príspevky týchto ľudí, ktoré poskytujú v dobrej viere, že pomôžu niečo zachrániť potom končia v neprehľadnej spleti rôznych organizácií a ľudí zastierajúcich svoje finančné záujmy za zástierkou ochrany čohosi a je jedno či zvierat, prírody všeobecne atď.
Keď niekedy nepomáhajú slová, treba si pomôcť skutkami. Som presvedčený, že Vy jako zoológ a doktor prírodných vied mi dáte zapravdu, že nie je riešením otázky ochrany zveri podpaľovanie poľovníckych posedov, ktoré sa nieraz skončili vypálením nielen posedu, ale i celého lesa, zdecimovaním zveri, usmrtením ešte nelietajúcich mláďat vtákov - proste úplným zničením prirodzeného životného prostredia zveri, ktorú chcel údajne niekto pred niečím zachrániť. Radšej ani nezachádzajme do detailov takejto "ochrany".
Poďme však ďalej. V minulom roku sa v hlavnom meste Namíbie Windhoeku konala celosvetová dražba sloních klov. Zdá sa Vám to neetické ? Myslíte si, že je neetické predať okolo 300 ton slonoviny a rohoviny uloženej v depozitoch bánk afrických krajín, a to legálnou cestou za vysoké ceny obchodníkom z celého sveta ochotným za ne zaplatiť milióny dolárov, mariek či jenov? Áno, môže sa to zdať neetické, ale len do chvíle, kým nepovieme, že išlo o slonovinu a rohovinu zabavenú pytliakom a pašerákom !!!
A je snáď neetické použiť takto získané prostriedky na rozvoj školstva, zdravotníctva, infraštruktúry či priemyslu, poľohospodárstva a samozrejme na ochranu zveri? Je neetické rozhodnutie usporiadať ďalšie podobné dražby so stovkami ton rovnako zabaveného živočíšneho materiálu po celej Afrike, keď vlády jej štátov môžu za takto získané prostriedky podporiť svoje hospodárstvo a investovať do svojho obyvateľstva?
Z Vašich slov mám pocit, že ste odporcom poľovníctva v akejkoľvek jeho podobe, pretože jeho cieľom je zabíjanie zvierat. Chcete snáď povedať, že z lásky k zvieratám nie ste konzumentom mäsa ošípaných, hovädzieho dobytka, jahniat, či hydiny? Alebo ste snáď nikdy nemal obuté kožené topánky, na ktoré niekto musel zabiť nejaké zviera? Dúfam, že pri Vašej zásadovosti Vy ani nikto z Vašej rodiny nenosí kožený kabát či kožuch ani kožený opasok a že nesedávate večer v koženej sedacej súprave v teplých kožených papučiach vystlaných zvieracou srsťou. To by bolo predsa tak neetické! ...
Pripadá mi od Vás ako človeka "z fachu" veľmi zvláštne vyjadrenie hraničiace s istým druhom fanatizmu, keď hovoríte "nepovažujem za rozhodujúce, z akých dôvodov bol nosorožec {}strelený choroba, nebezpečnosť zvieraťa atď". Váš názor považujem za neodborný, veď napr. zviera nakazené vírusom môže nakaziť celú populáciu a keď človek nezasiahne včas - je jedno či usmrtením zvieraťa veterinárnym lekárom alebo poskytnutím odstrelu poľovníkovi ochotnému zaplatiť závratnú sumu - môžete zapísať ďalší živočíšny druh do Červenej knihy.
Mimochodom, Červenú knihu ohrozených druhov spomínate i Vy vo svojom liste. Predpokladám, že muž vzdelaný prírodovednom odbore, zoológ ako Vy si je vedomý rozdielom medzi druhmi uvedenými v tejto knihe a druhmi, ktoré podľa tzv. Washingtonskej dohody spadajú do protokolu CITES - tj. druhmi, ktoré sa smú loviť len za základe povolenia toho - ktorého štátu, v štátom limitovanom množstve a vývoz ktorých je možný nielen s jeho súhlasom, ale i so súhlasom štátu, odkiaľ lovec pochádza a kam si chce trofej priviezť.
Som si stopercentne istý, že v prípade klasického moru ošípaných, ktorým boli v rokoch 1993 - 1995 nakazené na južnom Slovensku tisíce ošípaných touto chorobou a museli byť zlikvidované bez ohľadu na ich hodnotu a význam pre výživu obyvateľstva od diviakov ste nezastával stanovisko, že diviaky musíme nechať žiť a pobiehať s morom. I v tomto prípade ste ochotný tvrdiť, že je jedno, z akých dôvodov človek zasiahol, ale bolo to neetické ?
Nebolo by lepšie angažovať sa vo veci záchrany sibírskych tigrov, ktorých populácia klesla na kritických cca 200 ks v celosvetovom merítku?! Mimochodom, videl ste niekde propagáciu organizácie poľovačky na sibírskeho tigra zaradeného v Červenej knihe ohrozených druhov na jednom z popredných miest? Ak áno, pridáme sa k Vám a urobíme všetko čo bude v našich silách, aby boli takíto ľudia spravodlivo potrestaní.
Vráťme sa však späť k nosorožcovi, odstrel ktorého vláda Juhoafrickej republiky povolila. Získala tak od lovca vysokú čiastku, ktorá bola použitá - tak ako sa tu bežne robí - na zveľa-ďovanie populácie nosorožcov a ktoré by nebyť kontrolovaných odstrelov dávno vyhynuli.
A to je aspekt poľovníctva - ktorý je rozhodujúci: jeden-dva {}kusy vyčlenené na odstrel a bývajú to väčšinou staré alebo choré jedince dávajú šancu na život možno desiatim ďalším, ktoré budú žiť len vďaka finančných prostriedkom z povoleného odstrelu, pretože z týchto peňazí sú platení napríklad ochrancovia zveri a veterinárni lekári.
Uznajte sám: nie je zvláštne, že v Juhoafrickej republike kde bol práve náš nosorožec ulovený a v Namíbii, teda v štátoch, ktoré povoľujú odstrel niekoľkých kusov nosorožcov ročne ich akousi zhodou okolností žije viac, než v národných parkoch.
Každý, kto zastáva podobné názory ako je ten Váš, by mal najprv nasadnúť do lietadla a zmonitorovať si situáciu priamo na mieste, pretože odpusťte mi trúfalosť pán doktor, ale Vy neviete, o čom hovoríte. Až keď človek prejde niekoľko národných parkov a taktiež loveckých rančov, pochopí spôsob poľovníctva v Afrike, jeho prísne pravidlá a hlavne jeho zmysel. Ani my európania, ale ani nikto iný na tejto Zemi nemá právo posudzovať pohnútky ktoréhokoľvek afrického štátu, ktorého vláda vydáva povolenia na legálny odstrel niekoľkých kusov vzácnej zveri. My totiž nevieme, čo je hlad. Ten hlad, ktorý poznajú tisíce obyvateľov čierneho kontinentu, pre ktorých sú príjmy z organizácie poľovačiek hlavným zdrojom príjmu štátnych pokladníc, a vďaka ktorým držia nad vodou svoje školstvo, zdravotníctvo a výrobu základných potravín.
Samozrejme môžeme vyhovieť všetkým, ktorí boli pobúrení z uverejnenia fotografie nosorožca uloveného legálnou cestou so súhlasom vlády Juhoafrickej republiky pod dozorom profesionálnych lovcov za vysoký poplatok slúžiaci k zabezpečeniu základných potrieb obyvateľstva tohoto štátu a trofej ktorého bola spracovaná rukami afrického preparátora za ďalší nemalý poplatok a potom legálnou cestou s povolením na vývoz a dovoz chráneného druhu dovezená do Európy - a neuverejniť viac žiadnu podobnú fotografiu na stránkach našich loveckých periodík.
Každý poľovník mi však dá zapravdu, že by to bolo len zavieranie očí pred skutočnosťou, že ročne vlády afrických štátov povoľujú takéto odstrely, že lovci platia závratné sumy za trofeje a že stačí otvoriť ktorýkoľvek zahraničný lovecký časopis či katalóg plný článkov a fotografií o ulovení vzácnych druhov - slonov, levov, púm, ľadových medveďov a iných zvierat.
Kiežby sa v celosvetovom meradle, aj v našich krajinách lovila zver za takých prísnych podmienok a dozoru jednotlivých štátov ako v Afrike.
Kiežby neexistovalo pytliactvo, ktoré stavy zveri ohrozuje viac, než kontrolovaný legálny odstrel. Kiežby neexistoval čierny trh s kožušinami, kožami, slonovinou a rohovinou, ktorý ročne ochudobňuje krajiny celého sveta nielen o príjmy z legálneho obchodu s týmto artiklom, ale i vzácnu zver.
Téma ochrany zveri, organizácie poľovačiek, pytliactva, čierneho obchodu s trofejami dáva priestor na množstvo najrôznejších názorov a polemika o nej je dlhoročnou záležitosťou, ktorú my dvaja konfrontáciou svojich názorov neuzavrieme. Dôležité však je, aby i takí vášniví milovníci zvierat, akým ste pravdepodobne i Vy pochopili, že organizovaná poľovnícka spoločnosť, ktorá si ctí zákony života a k lovu pristupuje zodpovedne, je pre populácie zveri našej planéty prínosom a nie hrozbou, pretože ju chráni, kŕmi, a s láskou opatruje. Práve pre poľovníkov je totiž najväčším potešením vidieť zver v jej prirodzenom prostredí a v dobrej kondícii, na čo vynakladajú nielen svoj voľný čas či páli slnko, alebo štípe mráz, ale i nemalé finančné prostriedky. Je snáď toto neetické?